Klasická čínština 101: Latinčina Východnej Ázie (Časť I)

Ľudia sa môžu domnievať, že čínština je jednoduchý jazyk. Popravde, čínština má stovky dialektov naprieč celou Čínou, mnohé nezrozumiteľné pre ostatných a tieto dialekty majú ešte svoje ďalšie členenie. Väčšina ľudí si myslí, že hlavným čínskym dialektom je mandarínčina, i keď kantónskym dialektom taktiež hovorí veľmi veľké množstvo ľudí, špeciálne v južnej časti Číny, Hong Kong-u a čínskych štvrtiach v mestách po celom svete.

S takou rôznorodosťou jazykov ako boli ľudia schopní sa dorozumieť? Okrem rozdielností vo výslovnosti, gramatike a nárečí, jedno hľadisko jazyka bolo štandardizované po celej Číne a ďalej rozširované do ostatných krajín Východnej Ázie: literatúra alebo klasická čínština.

Odvodená z hovorovej čínštiny spred dynastie Čchin (221-207 pr. n. l.), klasická čínština sa postupne oddeľovala od bežnej hovorovej reči a rozvinula si vlastný jazyk klasickej literatúry a formálneho štýlu písania.

Jazyk, ktorý je iba písaný

V modernej čínštine sa mnoho slov skladá z dvoch alebo viacerých znakov, ktoré spolu dávajú špecifický význam. Vezmeme napríklad znak 文 (vén). Keď sa spojí so znakom 化 (huà), dostaneme 文化, čo znamená „kultúra“, keď by sa skombinoval so znakom 件 (ťien), dostaneme 文件, čo znamená „dokument“, a keď s 字 (zh), bude to 文字 s významom pre „písomný jazyk“.

Ale v klasickej čínštine je mnoho slov, ktoré sú jednoznakové a môžu byť voľne použité ako rôzne slovné druhy. Tento znak 文 je možné interpretovať ktorýmkoľvek významom z vyššie uvedených. Môže to taktiež znamenať „civilný“, ako protiklad od vojenského, popisuje osobu ako láskavú, jemnú alebo vzdelanú, alebo iba niekoho priezvisko. Kľúč leží v okolitom texte a je to plne na čitateľovi ako dešifruje zamýšľaný význam.

文言文 (vén jien vén) je čínsky termín pre „klasickú čínštinu“. Všimnite si ako sa náš priateľ 文 objavil v prvom a treťom znaku. Takto sa vyjadruje jeden z najdôležitejších pojmov klasickej čínštiny: voľná interpretácia.

V skutočnosti 文言文 obsahuje nespočetné množstvo možností. „dokument, ktorý hovorí o písaní“ by mohla byť jedna možnosť. „elegantné písanie“ by mohlo byť ďalšie. Mohlo by to ešte znamenať „nejaký text, v ktorom sa hovorí, ako byť priateľskou a pokojnou osobou“ alebo „záznam o tom čo pán Ven povedal,“ alebo ešte „pán Ven hovorí o literatúre“. Ale vo všeobecnosti 文言文 je chápané v zmysle „literárneho jazykového štýlu“.

Pretože čínština je jazyk mnohých slov s podobnou výslovnosťou, ale zároveň sú písané rozdielne, mohlo by byť ohromne mätúce hovoriť klasickou čínštinou. Poďme sa pozrieť na 文 (vén) znovu. Znie podobne ako 聞 – počuť, 紋 – drevná drť, 蚊 – komár ...a zoznam pokračuje.

V písanej forme klasickej čínštiny sa nejednoznačnosť v tom, ktorý znak sa použil, neprejavuje, a čitateľ má čas si rozmyslieť význam znaku z kontextu. Pri rozprávaní dochádza k nedorozumeniam takmer okamžite.

Tak prečo v Číne, Kórei, Japonsku a Vietname bola používaná klasická čínština ako ich oficiálny písomný štýl počas niekoľko tisíc rokov? V mojom ďalšom blogu budem prezentovať pár teórií. Pokúsim sa Vám taktiež ukázať, ako by taká klasická čínština mohla znieť (alebo radšej písať).