Kultúrna revolúcia

Posledných niekoľko desaťročí zažila Čína radu „hnutí“. Na Západe môže byť pojem spoločenské hnutie vnímaný ako skupina ľudí, ktorí povstávajú proti útlaku a bojujú za slobodu a spravodlivosť. Ale za posledné desaťročie bola dynamika v Číne práve opačná – tieto hnutia sponzoroval štát. Od roku 1949, kedy sa čínska komunistická strana ujala moci násilnou revolúciou, sa stal „triedny boj“ jednou z jej určujúcich doktrín. Vytvorili sa hnutia v snahe vyhladiť rôzne skupiny či ideológie, ktoré strana vnímala ako hrozbu.

Cieľom „Hnutia na potlačenie kontrarevolucionárov“, ktoré vzniklo v roku 1950 bolo, zničiť tradičné čínske náboženstvo budhizmus a taoizmus. Keďže strana bola oficiálne marxisticko-ateistickým režimom, náboženstvo bolo v rozpore s ňou a strana sa obávala, že by kvôli náboženstvu stratila vládu nad srdcami a mysľou más.

„Hnutie proti pravičiarom“ z roku 1957 sa zamierilo na intelektuálov, keďže by mohli ľahko analyzovať a odhaľovať pohnútky strany. Tieto dve hnutia postupovali na priame príkazy strany a viedli k zmasakrovaniu čínskych kultúrnych elít. Takto si kádre vydláždili cestu k tomu, aby bola tradičná čínska kultúra nahradená kultúrou komunistickej strany.

Kultúrna revolúcia (1966–1976) mala pre tradičnú čínsku kultúru katastrofické následky. Počas tohto bezprecedentného masívneho politického hnutia bola päťtisícročná čínska kultúra takmer úplne vyhladená. Kampaň zaviedla kult osobnosti Mao Zedonga a národu bol vštepovaný jeho spôsob zmýšľania a štýl jeho verejných prejavov. Staroveké pamiatky a umelecké diela, kaligrafia a maľby, klasické knihy a posvätné písma boli spálené. Chrámy a sochy boli roztrieštené na prach. Milióny životov zahynuli. Čínske tradičné sviatky, pravidlá slušného správania, spôsoby zábavy, v skutočnosti samotná kultúra, už nikdy nemala byť rovnaká.

Šiesty komentár z Deväť komentárov ku komunistickej strane (publikované denníkom Epoch Times) ponúka systematický popis tejto histórie.